Bas Lag Trilogy
"Starostka."
Ori se zmaračil. Ozývalo sa další volání, další křik. Je mrtvá? Ta děvka chcípla? Co je to za blázna, je to šílenec, tobě bych teda moc...
"Nevím, o čem to mluvíš, kámo. Myslím, že bys měl odejít." Ori uslyšel cvakání nabíjenné pušky.
"Ale co..."
"Poslouchej, kamaráde, může se za tebe někdo zaručit? Protože jestli ne, nemůžeš zůstat trčet někde medzi. Seš na území nikoho a tam moc bezpečno není. Jestli mi neuvedeš nějaký jméno, mazej radši zpátky do Starýho města. Uveď jméno a my si tě proklepnem."
Zpoza barikády vykukovali další a další hlavy. Ozbrojený oddíl, složený z lidí a příslušníků dalších ras, kteří pod pleskajícími vlajkami potěžkávali zbraně.
"Protože tady seš na prahu, kamaráde, a stojíš buď na jedný straně, nebo na druhý. My jsme se tu neobjevili před chvilkou. Ve městě už několik dní vládnou dvě síly, kámo. Měls dost času, aby ses rozhodl. Buď patříš na sever..." a ozvalo se jakoby cirkusové bučení... "do starejch časů a starejch spůsobů; nebo patříš sem, do Kelströrmu, Blatozvuk a našich úžasnejch Vlkodlav, do budoucnosti, která už nastala.
Pomalu ke mně pojď a drž ruce pořád nahore. Trochu se na tebe podíváme, ty přiblblý jelito."
Promlouval skoro laskavě. Na zemi přistála láhev. „Pojď ješte trochu blíž. Vítej na svobodném území, kamaráde. Vítej v novokrobuzonský Komuně."
China Tom Miéville (36r) je svalnatý holohlavý burič v čiernom obtiahnutom tričku a s uchom plným náušníc. Vyzerá skôr ako drsný vyhadzovač z nejakej duniacej diskotéky, než ako spisovateľ. Lenže Miéville je spisovateľ. A netradičný.
Píše fantastiku, avšak tá Tolkienom inšpirovaná sa mu hnusí. Vlastne, Miévillemu sa hnusí aj sám Tolkien a podľa neho je „otec hobitov“ zbytočne preceňovaný. Skôr kráča v šľapajach pána Verneho a svoju fantastiku zasadzuje do sveta parných strojov, vzducholodí a vlakov. Veď ide o New Weird - štýl nerozlišujúci medzi fantasy, sci-fi a hororom, no naopak, dôkladne miešajúci všetky tri žánre do novej podoby.
Vznikol tak Bas Lag – „Miévilleho Stredozem“ v dobe priemyselnej revolúcie (autor by sa mi za takéto prirovnanie asi nepoďakoval, no aj tak sa to dá povedať). Všetky tri knihy sa odohrávajú krátko po sebe, nie sú na seba pevne na viazané, ale majú spoločné styčné body. Tým najzákladnejším je Nový Krobuzon, veľkomesto ako sa na industriálnu fantastiku patrí – hlučný, páchnuci, hlučný, preplnený, znečistený, no podľa jeho obyvateľov a zároveň protagonistov úžasne krásny (ja ten názor teda nezdieľam).
Áno, hlavných postáv je veľa – každá z kníh sa zaoberá inou partou „kreatúr“, každá z nich je nevšedná a viac či menej zaujímavá.
Všetky Miévilleho postavy sú chvíľami groteskné, chvíľami tragické a tak trochu nepochopiteľné, akoby cudzie. Nečudo, veď svet do ktorého sa narodili je nám absolútne cudzí fungovaním i spoločenskou situáciou, násilie, strach a beznádej sú pre postavy hlavné (i vedľajšie) chlebom každodenným. Predovšetkým v miestach, kde siaha vplyv Nového Krobuzonu.
Ten prvom rade obývajú (už tradične) ľudia, no okrem nich tu natrafíte na stvorenia pre nás viac než roztodivné, no pre tamojších úplne bežné (i keď nie akceptované): kaktusíci, voďajonovia, hočiovia, cheprijky, strupobijci... a mnoho premnoho menej častých bytostí, či polobytostí až netvorov. Mimo tohto všetkého stoja novokrobuzonský pretvori (buď bolo na ich telo niečo prioperované, alebo preoperované), najnižšia vrstva na ktorú dopadá tlak Miévilleho šialeného sveta najtvrdšie.
V Miévilleho svete by ste rozhodne nechceli žiť. Nie je to ten typ literatúry, ktorý je práve príjemný, i keď je fascinujúci a bizarný. Táto rozporuplnosť je dôvodom, prečo Miévilleho trilógia získala nejaké ocenenia, prečo má pozitívne reakcie, no zároveň nie je čítaná až tak, ako výrazne menej "kvalitnejší" Odkaz dračích jazdcov.
Miéville vyrastal vo svete veľkomiest a k veľkomestám má pozitívny vzťah. Obdivuje ten kultúrny mix, anonymné davy, kakofóniu zvukov a tú architektonickú dynamiku. Je teda akýmsi protikladom Tolkiena, ktorý vyrastal na vidieku a veľkomestá z rovnakých dôvodov nemal rád.
Na Slovensku nič, čo by sa veľkomestu aspoň trošku blížilo, nemáme – kto vie, možno i to sa dá pripísať nevalnému úspechu, neviem. Viem však, že ani mňa Miévilleho Bas Lag príliš nenadchol. Čítať sa dal, bol originálny, dynamický, iný, intelektuálny, no žiadna z nich ma nedostala (predovšetkým Jizva bola náramne nezáživná). Dôraz kladie na ponurú, tajomnú, drastickú a bezútešnú atmosféru (sem-tam až psychotickú) a kulisy – to sú vlastnosti, ktoré ma neoslovili. Nuž a nakoniec, ja som nikdy netúžil čítať o takých šialených miestach plných betónu, bordelu a beznádeje.
Svetlá stránka: - Skvelé postavy - Skvelé popisy - Akcia, krv a zvraty - Bizardnosť |
Temná stránka: - Atmosféra bordelu a beznádeje - Miestami nezáživné úseky - Nechutnosti, krv a zvratky - Bizardnosť |
||||||
Čitateľnosť: |
35% | Originalita: | 90% | Dej: | 60% | Čaro: | 05% |