Na ABCgames.sk je tento stručný názor na hru:
Gothic je RPG, v ktorom na svoju postavu pozeráte z pohľadu tretej osoby. Dostanete sa do úchvatného 3D sveta a po chvíli zistíte, že Kolónia nie je tak malá, ako by sa spočiatku mohlo zdať. Do hry ste klasicky vrhnutý ako úplný zelenáč a postupne sa vlastným pričinením zdokonaľujete a dostávate do podvedomia miestnych ľudí. Gothic vám ponúka úžasný komplexný svet, v ktorom na seba väčšina vecí závisí a nadväzuje a tak si nemôžete robiť čo sa vám zapáči. S radosťou vám môžeme oznámiť, že táto hra je ďalším titulom, ktorý sa viac vžije než hrá a po chvíli v tom budete až po uši.

Fantastika má také špecifické rysy, vďaka ktorým vznikla a vynikne predovšetkým v literatúre. Ešte počas čítania prvých diel podľa mňa duše umelecké siahali po ceruzkách, uhlíkoch a štetcoch, aby isté obrazy uväznili na papieri/plátne. Jej prechod do hudby prišiel takmer okamžite po prvých úspechoch, rozhlasové spracovania rovnako (i keď nikdy nezískali väčší úspech, ale to je už osud rozhlasových hier), fantastika si odskočila i na dosky znamenajúce svet. Fantastika zrodila kedysi populárne (a stále zábavné) DrD a nedávno si fantastiku všimol i Hollywood. Ale ak niekto chcel vytvoriť skutočne monumentálny svet, musel to urobiť prostredníctvom knihy.
Zhruba toto som si myslel, ale potom prišiel Gothic...
Gothic je počítačová hra vytvorená nemeckým týmom (pre herného prostredia neznalých podotknem, že Nemci vydávajú „divné“ hry, ktoré sú nemecky hovoriacich krajinách absolútnymi hitmi, ale inde vo svete totálnymi prepadákmi – je to takmer pravidlo... vlastne, aj nemecký fantastický film je prapodivný, keď si spomeniem na zvláštne pojatých Die Niebelungen...), no je urobená tak, že málokto by to po jej vzhliadnutí/zahratí povedal. Nie je ani gýčovo amerikánska a aj preto si získala sympatie moje i iných Európanov.

Hry z veľkej časti lákajú na peknú grafiku a akciu, no Gothic (aj keď svojho času mal oboje) je výnimočný niečím úplne iným: svetom! Asi je na čase prestať s ospevovaním a začať recenzovať...
Zápletka hry, tá by bez mrknutia obstála aj v knižnom spracovaní. Hlavný hrdina vystupuje na scénu v čase, keď sú karty dávno rozdané a chvíľu mu potrvá, kým sa zorientuje, o niečo dlhšie, kým si uchmatne nejaké dobré karty a jeho úlohou je tromfnúť jedného... no, ale nepredbiehajme.
Na začiatku sa dozvedáte, že kráľ Rhobar II. za svoj život úspešne kde - koho podmanil a na chrbtoch porazených vybudoval úctyhodnú ríšu, ale nič netrvá večne – kde sa vzali, tu sa vzali, privalili sa orkovia a pustili sa do jeho ríše s takou vervou, až strach. Najnádejnejší spôsob ako ich poraziť je ozbrojiť každého vojaka zbraňou z magickej rudy, ktorá sa nachádza na vzdialených ostrovoch. Takáto masívna ťažba by bola píliš nákladná, preto boli na ostrov dovlečení trestanci, ktorý mali rudu ťažiť, ostrov bol ohradený magickou bariérou, ktorá bráni ľuďom v odchode (ale nie v príchode) z ostrova. Hlavný hrdina je vykopnutý na ostrov v novej várke trestancov a tak začína jeho útrpná púť.
Lenže medzičasom vo vnútri bariéry vypukla vzbura, trestanci povraždili svojich otrokárov a ovládli doly! Vo vnútri magickej bariéry vznikol divoký svet, kde pravidlá civilizovaného sveta platia len v náznakoch, peniaze sa stali bezcennými a platí sa rudou. Na každom druhom kroku ide o život a nie je ťažké dostať sekerou po hlave len za škaredý pohľad (teraz nepreháňam).
Tri frakcie (a mnoho jednotlivcov) sa usilujú o naplnenie vlastných zámerov, ktoré sú vo väčšine prípadov v rozpore s ostatnými zámermi. Najkrutejší surovec meno Goméz získal na svoju stranu väčšinu trestancov a usadil sa v starom tábore (jeho cieľom je vládnuť tomu malému kúsku sveta a vôbec sa neponáhľa dostať z bariéry von, kde ho čaká len slučka), mágovia vody (usilujúci o zničenie bariéry) zhromažďujú rudu v novom tábore a v močiari sa usadila početná skupina fanatikov uctievajúca akési chrobáčie božstvo...
A potom sú tu jednotlivci, ktorí budú hrať s vami i proti vám. Najlepšie karty majú v rukách mágovia, no ale práve osamelý nekromant vie najviac– to on navrhol vztýčenie bariéry a už vtedy manipuloval všetkými naokolo. Odišiel od mágov ohňa, postavil si hrôzostrašnú vežu a začal študovať veci, ktoré by bolo lepšie nechať na pokoji a o ktorých sa zvyšku kolónie ani nezdá. Hovorím o staručkom Xardasovi s orlím nosom a chrapľavým hlasom, ktorý vám „pomôže“, potom vás využije, znova pomôže, znova využije a tak stále dokola až nakoniec je nemožné udržať si prehľad, či vám práve pomáha, alebo vás akurát poslal na smrť. Takého sympatického antihrdinu môžu iné hry/knihy len závidieť.
Aj keď viac-menej záporák, Xardas je mne najsympatickejšia postava príbehu, veľkú úlohu zohrajú aj iní (okrem reálneho príbehu je Gothic postavený práve na výrazných postavách), napríklad bývalí generál Lee udržujúci v novom tábore vojenský poriadok. Alebo prihlúplo sa vyjadrujúci orkský šaman Ur-Shak, krajne protivný Goméz (najmocnejší muž kolónie – ak nepočítam Xardasa), nebojácny Gorn takmer stále sa oháňajúci veľkou sekerou, slabý, no šikovný lovec Diego a trochu naivný Miltein.
S príšerami, ktorými sa lesy len tak hemžia, sa zhovárať nedá, ale dialógy s ľuďmi sú reálne až-až... niektoré postavy sú tak ukecané, že sa s nimi dá zhovárať aj päť minút v kuse, iné vás zas pri pokuse o rozhovor niekde pošlú. Cez rozhovory dostáva hrdina úlohy a spoznáva svet. Ten nie je veľký, ale práve pre to ho môžete spoznať do posledného detailu!
Gotická atmosféra je neopakovateľná, príbeh nelineárny a nepredvídateľný, postavy sú svojbytné, hudba podtrhuje kvázi stredoveké prostredie, lesmi sa potĺkajú hladné tvory i netvory, v hmlistej veži sa to len hemží nie tak úplne mŕtvou háveďou. Fanatici vzývajú nebezpečného Spáča (a fajčia trávu), Spáč sa pomaly pripravuje odhaliť svoju pravú tvár a urobiť niečo VEĽMI nepekné, Xardas sa fakticky nepohne zo svojej veže, no zároveň je všade... a o krok vpred!!!
Počas hrania som skonštatoval, že nie len knihy môžu zaviesť do hlbokých fantastických svetov, ale už aj hry. A po dohraní som začal zháňať druhú časť...