Existujú víťazstvá ducha. Niekedy, aj keď prehráš, víťazíš. (Elie Wiesel)

Znova snežilo.
Minul zle osvetlenú uličku, z ktorej vystúpila bledá krásavica s červenou perou, vyzývavo sa naňho usmiala a vystrčila boky. Sarazin naznačil poklonu, ale ženu elegantne obišiel.
Pre ženy predávajúce svoje telo existujú mnohé nelichotivé pomenovania, ale Sarazin ich vždy nazýval dámami. Muži si nedokážu predstaviť ako ťažké to majú, preto trocha úcty nikdy nie je na zahodenie. Rovnako pre mužov využívajúcich tieto dámy existujú mnohé nelichotivé pomenovania, no žiadne z týchto pomenovaní na Sarazina Faestreda nikto nikdy právom nepoužil.
Minul ešte páchnuceho si ožrana ležiaceho v snehu a vošiel do malej krčmy.
Bola takmer prázdna. Pri krbe sa vyhrieval hudobník objímajúc mĺkvu flautu a poloprázdnu fľašu. Vedľa neho hlasno chrápal ozbrojený trpaslík, najskôr nejaký unavený žoldnier. Na opačnej strane miestnosti, kde bolo svetlo slabšie, sedela osamelá žena.
Krčmár zodvihol zrak a takmer prekvapene pozrel na prichádzajúceho Sarazina.
„Fľašu červeného a dva poháre,“ šepol hostinskému, veľavýznamne ukazujúc na posledný stôl.
Hostinský pochopil. Sarazin neváhal, minul všetky prázdne stoly a nenútene si prisadol k žene. Pri troche šťastia sa ráno nebude prebúdzať v prázdnej posteli.
„Bežne trávite večery v hostincoch?“
Niekto by začal rozhovor zdvorilým pozdravom, iný by sa najskôr predstavil, ďalší by začal nezáväzný rozhovor o počasí, no Sarazin bol Sarazin a mal svoje vlastné spôsoby, ako nadviazať známosti.
Žena na Sarazina pozrela bez jedinej známky nadšenia.
„Bežne sa vnucujete ženám, ktoré nemajú záujem?“
„Nie,“ zasmial sa Sarazin, „ale vy záujem máte.“
Pozrela naňho s pozdvihnutým obočím.
Tmavohnedé vlnité vlasy mala lákavo rozpustené, pery krvavočervené bez použitia farby a tvár prirodzene bledú, akoby vyrastala na šľachtickom dvore chránená pred prácou na slnku.
„A na to ste prišli ako?“
„Je to nad slnko jasnejšie. Každý, kto je aspoň trochu inteligentný, vám to vidí na očiach,“ odpovedal pohotovo. V tejto fáze rozhovoru boli sebavedomé úsmevy a pohotové odpovede to najdôležitejšie.
Cudzinka naňho skúmavo zahľadela, ale prerušil ich hostinský, ktorý doniesol fľašu vína a nalial do dvoch pohárov.
„Čo ste vlastne zač? Potulný šašo?“
„Som majster ruky,“ uklonil sa Sarazin.
„Takže viete žonglovať,“ poznamenala znudene.
Sarazin pokrútil hlavou. „Majstrovstvo môjho dotyku spočíva niekde úplne inde: Pod mojim dotykom sa otvárajú zámky, vrecká a ženské srdcia, aby mi vydali svoje poklady. Som Sarazin Faestred, k vašim službám.“
Žena sa zatvárila sčasti znechutene, sčasti pobavene. To bolo dobré znamenie.
„Samozrejme, Sarazin Faestred. Ja som v tom prípade dračica preoblečená za ženu, teší ma.“
„Tak dračica,“ poznamenal dvojzmyselne, no okamžite uhol pohľadom a zatváril sa mierne urazene. „Vidím, že mi neveríte.“
„Lož máte vpísanú do očí, majster ruky,“ vysvetlila. „Každá priemerne inteligentná žena si to okamžite všimne.“
„Ako to môžete povedať, keď ste do mojich očí ešte nepozrela?“
Žena zodvihla zrak od vína.
Sarazinove tmavohnedé a jej zelené oči sa na dlhý, veľmi dlhý okamžik stretli. Ten pohľad vypovedal viac než tisíc slov, v tomto pohľade sa stretli dve silné duše. Ani mágovia z Akadémie a veľký muži sa nedokázali pozerať tak, ako ona. Sarazin si prekvapene uvedomil, že asi našiel niekoho seberovného.
„Som Sarazin Faestred, pastier, paholok, drotár, žobrák, zbojník, zlodej, pirát a mág... a ešte veľa ďalšieho,“ vyhlásil bez jediného zamrkania.
Uverila a pomaly prikývla.
„Nemám vo zvyku predstavovať sa neznámym ošumelo vyzerajúcim indivíduám, ktoré evidentne neoplývajú dostatočnou inteligenciou na to, aby začali konverzáciu inak než zúfalým – a podotýkam netaktným – pokusom vnucovať sa,“ povedala chladne. Po chvíľkovej odmlke dodala: „No teraz urobím výnimku... Volám sa Lea.“
Ponad stôl podala ruku. Sarazin ju jemne stisol a nenápadne zamrmlal drobné zaklínadlo vyvolávajúce eufóriu.
„Navrhujem tikanie,“ nadhodil akoby bezstarostne. V skutočnosti chcel len využiť zaklínadlo, kým pôsobilo.
„Skutočný majster ruky,“ nadhodila Lea s úsmevom. „Každú osamelú ženu sa snažíš očariť?“ Nečakal, že jeho zaklínadlo spozoruje, no keď sa už tak stalo, nevidel dôvod to popierať.
„Len tie osamelé ženy, ktoré očarili mňa.“
„A bolo ich mnoho?“ zazubila sa Lea.
Bola to nepríjemná otázka. Pravda by ju mohla odpudiť, lož by mohla vycítiť – preto sa Sarazin pokúsil odviesť jej pozornosť prirodzeným komplimentom.
„A žiadna z nich nemala tak krásny úsmev.“
„Takže ich bolo veľmi veľa,“ zatiahla a neprestávala sa usmievať.
Sarazin na okamih stratil reč. Prišiel nájsť ženu, ktorá dobrovoľne skočí do jeho postele, no namiesto toho našiel ženu, ktorá všetky jeho triky prehliada a číta v ňom ako v otvorenej knihe.
„Síce sa za to veľmi hanbím, ale takú už mám povahu,“ pripustil nakoniec.
„Páči sa mi tá úprimnosť... Ale to je všetko, čo sa mi na tebe páči, Sarazin Faestred,“ povedala s úsmevom a vstala. Z vešiaku vzala šál a začala si ho omotávať okolo krku. Sarazin využil chvíľu nepozornosti, natiahol ruku a zľahka sa dotkol jej boku. Stačilo vysloviť to správne zaklínadlo - Lea by okamžite zmenila názor, ostatne ani teraz nebola tak pevne rozhodnutá, ako pôsobila.
Bolo tak ľahké! Dotyk, slovo, dve hrivny pre hostinského a Sarazin Faestred by prežil ďalšiu nádhernú noc hodnú spomienky, nikto by nedošiel k úhone, všetci by boli šťastní a žili až do smrti...
Sarazin nevyslovil zaklínadlo, ale spustil ruku.
„Teda zbohom, môj majster dotyku,“ otočila sa k nemu Lea. V kožuchu vyzerala ešte krajšie. „Zbohom a dúfam, že sa už nestretneme.“
„Zbohom. Ja dúfam, že sa ešte stretneme,“ prehlásil Sarazin a čo najkrajšie sa usmial. Lea mu úsmev opätovala, zvrtla sa na päte a vyšla z hostinca do zimného večera.
Sarazin nevstal a nešiel za ňou. Celý večer sedel nad vínom, počúval flautu a hĺbal, až kým ho nezmohla únava. Potom hodil hostinskému dve hrivny a prežil ďalšiu tichú noc nehodnú spomienky, nikto nedošiel k úhone, všetci šťastní neboli, ale aspoň že žili až do smrti...

Ale kým prišla, Sarazin ešte mnohokrát uvažoval, prečo Leu nechal ísť. Až raz, mnoho osamelých nocí po tom, mu niekto múdry povedal, že niekedy vyhráva práve ten, ktorý sa tesne pred cieľom zriekne víťazstva.