Závej
Zasneženou cestou sa nečujne kĺzali sane. Do bieleho pokoja sa zarezávalo len vŕzganie snehu a občasné zafŕkanie zapriahnutého hnedáka.
Kožušinami obťažkaný furman trónil na kozlíku. Kabát ho síce chránil pred mrazom, no nedokázal ho uchrániť pred chladom, ktorý sa zahryzol do jeho duše. Azda to bolo tou bezútešnou sivou oblohou a možno neprirodzeným tichom, ktoré ho opantalo. Akoby ho krajina vinila za to, že hyzdí jej panenskú pokrývku. Sám pred sebou sa zahanbil, aké hlúposti ho napadajú. Popohnal zviera do poklusu, aby bol odtiaľto preč čo najskôr.
Ale aj kôň sa bál. Cítil hrozbu ešte jasnejšie ako jeho pán. Od strachu gúľal očami, akoby ho obchádzala celá svorka lačných vlkov, no dravci nikde.
Keby furmanovu myseľ neopantala tieseň, bol by si dávno všimol, že už hodnú chvíľu nepočul žiadneho vtáka. Žiadne zašušťanie v kríkoch, alebo aspoň drobné stopy hlodavcov. Akoby vstúpil do miest, kde boli živé tvory len na príťaž... Zahnal čierne myšlienky, lepšie sa zabalil do huní a znova pohnal ťahúňa, len nech už majú tento desivý úsek cesty za sebou. Do hradiska sa dostane ešte pred zotmením a bol by dal všetok svoj náklad za to, aby tam bol už teraz.
Snehom obťažkané kríky a nahé stromy lemovali cestu. Sneh padal tak husto, že nebolo vidieť ďalej ako dvadsať krokov pred seba, preto furman zbadal prekážku na poslednú chvíľu – pritiahol opraty a zahrešil.
„Kieho čerta,“ šepol s hrôzou a sňal si baranicu.
Ponad cestu sa klenul hrubý hrabový konár, na ktorom visel obesenec. Špičkami nôh sa takmer dotýkal snehového záveja, no najdesivejšie bolo, že sa kolísal zo strany na stranu.
Ale vietor nefúkal.
Ťažné zviera erdžalo od strachu, mykalo hlavou a hrabalo kopytami, ktoré v súvislom snehovom koberci zanechávali ostré ryhy, ako dávno nepoužívané písmo.
Na furmana strach zapôsobil inak. Ten výjav bol tak hrozný, až mu zamrelo srdce a bez pohnutia mrmlal modlitby k Enarionovi. Tie, akoby mu dodali odvahy.
Zoskočil z voza.
Čižmy z teľacej kože sa po váhou muža zaborili do snehu, furman obišiel vzpínajúce sa zviera a štuchol do obesenca. Bol zmrznutý na kosť.
Poznanie, že nejde o mátohu, ho trochu upokojilo. Nikde v lese sa ozvalo tiché cvaknutie a furman sa strhol. Očami sliedil pomedzi stromy, ale nič podozrivé nevidel. „To nič nebolo,“ zamrmlal si po chvíli, no aj tak sa rozhodol odtiaľto čo najskôr zmiznúť. Stihol urobiť len jeden krok. Ozvalo sa dunivé puknutie, akoby sa lámala ľadová kryha. Zviera sa vzopälo a v snehu sa začal rozpíjať červený kvet. Znovu sa ozvalo puknutie, tento raz ostrejšie.
Niečo vniklo do konského oka, kôň sa mykol a padol do záveja. Ešte chvíľu kopytami rozhrabával skrvavený sneh, až znehybnel úplne.
Furmana oblial ľadový pot. Nohy sa mu roztriasli zdesením a padol na kolená neschopný pohybu. Najradšej by bol vzal nohy na plecia a zmizlo z tohto strašného miesta, ale nebol toho schopný. Zmocnila sa ho triaška, ktorá so zimou nemala nič spoločné.
Ozvalo sa čľapnutie. Furman uvidel, že krv sa vpíja pod sneh a ten znovu získal bielu farbu. Aj telo mŕtveho zvieraťa začalo miznúť pod bielym príkrovom až zmizla aj posledná kvapka krvi a po jeho ťahúňovi neostalo ani pamiatky.
Odrazu sa zodvihol vietor vtrhol do zimného podvečera víriac sneh do takej miery, až nebolo isté, či sneh stále padá, či stúpa. Furman si musel zacloniť oči.
„Zničil... sprznil... podupal... zohyzdil...“ ozvalo sa vydesenému furmanovi v hlave. Slová zneli vŕzgavo, ako keď sa nohy zabárajú do snehu.
Zo snehového záveja sa najskôr vynorila ruka, potom všetko ostatné. Veľké biele telo. Závej.
„Enarion...“ hlesol furman a odovzdal svoju dušu bohom, pretože smrť stála obďaleč.
„Podupal...“ zaškrípala obluda.
Furman zatvoril oči. Naveky.
***
Ráno sa na hrabovom konári kolísali dve premrznuté telá, špičkami siahajúcimi tesne nad čerstvo naviaty sneh. Snežilo a aj Závej pokojne spal.